Každý krok sa počíta

Počas slnečnej, letnej dovolenky som išla s kamarátkami na výlet. Cieľ bol jasný – chrám v horách na Bali. Cestu k nemu tvorilo množstvo vysokých kamenných schodov smerom dolu do údolia. Nie som kamarátka so schodmi, mam s nimi vzťah na úrovni prímeria – pokiaľ mi nejdú do cesty, je všetko v poriadku. Kĺby a najmä kolená som si totiž opotrebovala už dávno pri tanci.
Zišla som tými schodmi dolu. Chrám bol nádherný. Uprostred stromov a kríkov, so zurčiacim prameňom hneď pod ním. Posúďte sami 🙂
Cesta naspäť však viedla presne tými istými schodmi nahor. Vedela som, že mi to bude trvať dlho s mojimi protestujúcimi kolenami, že sa budem pridržiavať zábradlia. Vybrala som sa nahor.
Niekedy aj pri bežnej chôdzi sa mi stáva, že si v hlave počítam kroky. Takto som si automaticky začala počítať schody. Jeden. Dva. Tri… Asi po dvadsiatich som začala mať pocit, že už je to dosť ťažké. Videla som ten počet schodov, ktoré som už prešla, no aj násobne väčšie množstvo, ktoré boli ešte len vo výhľade. A povedala som si, že takto to nedám. Musím niečo zmeniť, inak hore nevyjdem. Chytila som sa opäť zábradlia a začala sa sústrediť. A počítať.

Jeden. Jeden. Jeden…

Zakaždým som sa sústredila práve len na ten jeden schod, ktorý teraz vychádzam. A viete čo, išlo sa mi ľahšie. V mojej hlave zrazu bol väčší pokoj, keď som sa sústredila len na ten ďalší krok. Vedela som, aký je môj cieľ, kam sa chcem dostať. A zhruba som si vedela predstaviť aj cestu, teda schody predo mnou. No prejsť celú túto cestu bolo pre mňa oveľa ľahšie, keď som mala pred očami len ten krok, ktorý bol bezprostredne predo mnou a ktorý som potom urobila.

Vyšla som nahor s poznaním, aké ste už možno počuli veľakrát. Že stačí vidieť tých najbližších 100 m cesty. „Nemusíte vidieť celé schodisko, len urobte prvý krok.“ Martin Luther King Jr.

Pre mňa bol tento zážitok cenný. Vlastná skúsenosť je neprenosná, no ak máte chuť, môžem len odporúčať – vyskúšajte si tento princíp na niečom.

Čo sa vám práve teraz zdá ťažké vo svojej veľkosti a celistvosti? O koľko ľahšie sa vám vykročí, keď sa budete sústrediť len na najbližší krok?

S úctou a pokorou k veľkým veciam zloženým z maličkosti.

Petra

Byť sám sebou

Od detí sa dá mnohé naučiť. O prítomnom okamihu, o prejavovaní emócií, o láske. To malé dieťa v nás vraj navždy ostáva. Myslím si to tiež. V mnohom sa totiž vôbec nemením. V tom jadre kdesi vnútri (volajme to srdce, duša, akokoľvek) sme často úplne rovnakí. Robíme rovnaké veci či rovnakým spôsobom ako napríklad v 6 rokoch.
Ja si rovnako spievam, keď kráčam po chodníku. Keď idem po schodoch vo vchode smerom k bytu. Rovnako vtedy aj teraz. Na tých schodoch si uvedomím, že to robím a baví ma rozmýšľať nad tým, v čom všetkom som ešte rovnaká. Ktoré vlastnosti, schopnosti či prejavy správania sú so mnou celý čas, od malička, cez strednú a vysokú školu až po dnes. A to aj napriek, či možno práve vďaka všetkému sebarozvoju a sebaspoznávaniu. Veď nakoniec to je najmä cestou späť k sebe samému.

Dnes vám prajem, aby ste nachádzali cestu k sebe čo najčastejšie. Aby ste (sa) dokázali cítiť tak prítomne, autenticky a milovaní, ako keď ste boli malé dieťa.